Život Prešova
online
online
ThyssenKrupp, nemecký priemyselný Titanic, narazil do ľadovca
01.12.2012 Celý región
Essen 1. decembra (TASR) - Dve oceliarne na americkom kontinente mali vytlačiť nemecký koncern ThyssenKrupp v odvetví do svetovej špičky. Reťaz zlých odhadov, neovplyvniteľné svetové udalosti, ale hlavne hrubé chyby manažmentu spôsobili, že sa nemecký Titanic rúti do katastrofy. Vyplýva to zo správ a komentárov nemeckých periodík Financial Times Deutschland (FTD), Süddeutsche Zeitung a Die Zeit. Mimochodom, denník FTD takisto narazil do svojho ľadovca a nasledujúci týždeň (7.12.) má vyjsť jeho posledné číslo. Čo bude s oceliarskym koncernom s 200-ročnou tradíciou, je ešte vo hviezdach.
Podľa internej správy hrozí koncernu v dôsledku nevydareného podnikania v USA, ale najmä v Brazílii, v najhoršom prípade strata okolo 11 miliárd eur. Essenská centrála však do oboch projektov investovala už 12 miliárd eur.
Süddeutsche Zeitung informoval, že sa teraz intenzívne pátra po vinníkoch obrovskej straty. Najviac kritiky smeruje k bývalému predsedovi správnej rady Ekkehardovi Schulzovi. Bol ideovým otcom projektu oceliarne v brazílskom zálive Sepetiba v štáte Rio de Janeiro.
V 32-stranovej analýze koncernu o príčinách investičnej katastrofy na východe Brazílie sa hovorí, že sa výhľad svetového oceliarstva pred siedmimi rokmi hodnotil "veľmi optimisticky, povrchne a čiastočne vychádzal z nesprávnych predpokladov".
Okrem predražených investícií koncernu v Novom svete, sa v poslednom období pridávajú aj vonkajšie faktory. Odbyt oceliarní na celom svete klesá. V júni tohto roku ceny ocele takmer na všetkých trhoch znovu prudko spadli. Nepriaznivý vývoj súvisí so slabou globálnou konjunktúrou a zosilňuje ho kríza priemyslu v južnej Európe.
ArcelorMittal, najväčší oceliarsky koncern na svete, sa rozhodol drasticky znížiť náklady na svoju administratívu v Európe a obmedziť výrobu vo francúzskom závode Florange. Odstavil v ňom dve vysoké pece a s ich sprevádzkovaním už nepočíta. ThyssenKrupp sa asi vráti ku skrátenému pracovnému týždňu,. Aj nemecký Salzgitter skončí hospodársky rok so stratou a koncern Klökner & Co (KlöCo) bude musieť platiť za úvery vyššie úroky. Ratingová agentúra Moody’s mu totiž znížila bonitu na úroveň Ba3, ktorá znamená, že sa podnik dostal na veľmi šikmú plochu.
ArcelorMittal doteraz zastavil výrobu v siedmich zo svojich 25 vysokých pecí v Európe.
ThyssenKrupp na začiatku tohto roku odstavil jednu zo štyroch vysokých pecí v Duisburgu. A je isté, že v tomto roku už z nej nedostane ani kilogram ocele. Keby mali v Essene len tento problém, zrejme by tancovali od radosti. Nočnou morou zostáva oceliareň v Brazílii.
Ústrednou postavou drámy ThyssenKrupp je Ekkerhard Schulz. Nastúpil do oceliarní Thyssen pred vyše 40 rokmi. Vytrvalo stúpal po jeho manažérskom rebríčku. Po fúzií tradičných nemeckých oceliarní Thyssen a Krupp v roku 1999, sa ujal vedenia nového gigantu so 170.000 zamestnancami. Nie všetci sa zaoberali len s výrobou a valcovaním ocele. Koncern začal klásť dôraz aj na strojársku produkciu, výrobu výťahov, pohyblivých schodov a podobný sortiment, ktorý pridal k montáži ponoriek. Ocele sa však nevzdal. Dokáže ich vyrobiť vyše 1000 druhov. A na jeho tržbách sa donedávna podieľali 60 %.
Po 12 rokov vo funkcii predsedu správnej rady, ako uviedol nemecký Die Zeit, koncom minulého roku, tak ako sa dávnejšie plánovalo, prešiel Schulz do dozornej rady. Keď odchádzal od kormidla tohto priemyselného Titanicu akcionárom povedal, že podnik je na budúcnosť dobre vyzbrojený najmä vďaka novej oceliarni v Brazílii.
Komplex v zálive Sepetiba mal mať množstvo prvenstiev a vynikajúcich prívlastkov. Niektoré aj skutočne dosiahol, ale nectia ho. Mal byť, čo sa aj naplnilo, najväčšou jednorazovou investíciou nemeckej firmy po druhej svetovej vojne v zahraničí. Zatiaľ sa na ňu vynaložilo osem miliárd eur. Stála už viac, ako je momentálna burzová hodnota koncernu. Súhrnná hodnota jeho akcií dosahuje iba 6,5 miliardy eur. Experti predpokladajú, že sa na dokončenie brazílskeho projektu vynaložia ešte stovky miliónov.
Vedenie ThyssenKrupp sa v roku 2005 rozhodlo postaviť prvýkrát po vojne komplexnú oceliarsku kapacitu na zelenej lúke. Blízko vysokých pecí umiestnili projektanti koksovňu, elektráreň, valcovacie linky. Pre kombinát sa získala výhodná plocha na dosah od morského prístavu pre lode s veľkým ponorom. Projektanti vypracovali návrhy v súlade s pokynmi zadávateľa na ročnú výrobu päť miliónov ton ocele. Podľa zámeru ju mali kupovať nemecké automobilky, ktoré začali podnikať alebo rozvíjať svoju výrobu v krajine. Pád vojenskej diktatúry viedol k prekonaniu medzinárodnej izolácie najväčšej juhoamerickej krajiny a pomohol jej k naštartovaniu ekonomického rastu.
Lode z atlantického prístavu mali rozvážať lacnú a kvalitnú oceľ k zákazníkom, ktorí sa mali objavovať najmä zo Spojených štátov.
Za projekt hovorili aj ďalšie faktory. Brazílsky banský a priemyselný koncern Vale do Rio Doce sa stal dodávateľom železnej rudy, ale aj podielnikom oceliarskeho konzorcia vytvoreného s hlavným investorom. Nemal byť problém ani s koksovateľným uhlím a s dostatkom lacných pracovných síl.
ThyssenKrupp požiadal pred pridelením objednávok subdodávateľom spoločnosť McKinsey, ktorá radí veľkým podnikom v otázkach stratégie, organizácie, techniky a prevádzky, aby posúdila realizovateľnosť projektu a odhadla jeho cenu. Výsledok, ktorý prišiel od expertov, potešil. Kapacita na výrobu 5 miliónov ton ocele mala stáť 1,9 miliardy eur a tona materiálu pre automobilový priemysel by sa mala produkovať asi o 40 eur lacnejšie než v Nemecku. Čísla vyrážali dych. Veď realizátori kvalitných oceliarskych projektov, na ktorých sa však ThyssenKrupp neobrátil, si už mnohokrát overili, že do kapacity na zelenej lúke s výkonom milión ton ocele treba investovať miliardu eur.
Kto mohol v roku 2006, keď sa v zátoke Sepetiba poklepal základný kameň, že sa v Spojených štátoch onedlho začne finančná kríza, ktorá prerastie do recesie vo vyspelom svete? A len čo sa z nej sever planéty otrasie, objavia sa finančné turbulencie v eurozóne, ktoré – čo je celkom isté – budú mať takisto ďalekosiahle ekonomické následky nielen v EÚ.
Lacno, neznamená kvalitne
ThyssenKrupp chcel postaviť areál čo najlacnejšie. Výstavbu koksovne, srdce oceliarne, a dodávku jej technologického zariadenia zveril čínskej firme Citic. Kompetentných koncernu presvedčila tvrdením, že ju postaví lacno a dokonca dodá technológiu na koksovanie hnedého uhlia. Realizátori projektu nedali objednávke firme Uhde, dcére ThyssenKrupp len preto, lebo Číňania sľúbili, že koksovňu postavia o 60 miliónov eur lacnejšie. Ich možnosti a schopnosti nikto nekontroloval ani pred podpísaním kontraktu, ani počas jeho realizácie.
Namiesto moderných kapacít však dodali technologický šrot. Zamestnanci Uhde nastúpili na stavenisko po Číňanoch. Časť koksovne museli zbúrať a postaviť znovu. Dodatočné náklady vzrástli o stovky miliónov aj preto, že na rozdiel od bežnej praxe platiť faktúry etapovite, ako sa projekt po častiach realizuje, Číňania dostali celú dohodnutú sumu vopred.
Napriek všetkým oživovacím operáciám tonu ocele vyrába ThyssenKrupp v Brazílii o 130 eur drahšie než vo svojich nemeckých kapacitách.
Schulz sa medzičasom vzdal činnosti v dozornej rade, členstva v kuratóriu nadácie Krupp, ktorá je väčšinovým akcionárom koncernu.
Analytici tvrdia, že sa oceliarska divízia stala pre koncern takmer bezcennou. Navrhujú, aby sa jej ThyssenKrupp vzdal. Veď práve v dôsledku brazílskeho debaklu nakopil dlh vyše 6,5 miliardy eur. Teraz je podľa nich dôležité zachrániť strojársku výrobu, zachrániť to, čo sa ešte zachrániť dá.
Ratingová agentúra znížila úverovú dôveryhodnosť koncernu na úroveň silno zadlženého Portugalska. A nie je jasné, čo bude ďalej. Vedenie sa pokúšalo predať svoj podiel v brazílskej oceliarni za vyše 7 miliárd eur. Záujemcovia o ňu však ponúkajú maximálne štyri miliardy.
ThyssenKrupp narazil do svojho ľadovca v Brazílii. A tak ako v prípade lode Titanic, ktorá stroskotala v severnom Atlantiku v apríli pred sto rokmi, bola na príčine katastrofy aj v zátoke Sepetiba séria nepriaznivých okolností, ale aj hrubých chýb v kontrolnej činnosti najvyššieho manažmentu.
Podľa internej správy hrozí koncernu v dôsledku nevydareného podnikania v USA, ale najmä v Brazílii, v najhoršom prípade strata okolo 11 miliárd eur. Essenská centrála však do oboch projektov investovala už 12 miliárd eur.
Süddeutsche Zeitung informoval, že sa teraz intenzívne pátra po vinníkoch obrovskej straty. Najviac kritiky smeruje k bývalému predsedovi správnej rady Ekkehardovi Schulzovi. Bol ideovým otcom projektu oceliarne v brazílskom zálive Sepetiba v štáte Rio de Janeiro.
V 32-stranovej analýze koncernu o príčinách investičnej katastrofy na východe Brazílie sa hovorí, že sa výhľad svetového oceliarstva pred siedmimi rokmi hodnotil "veľmi optimisticky, povrchne a čiastočne vychádzal z nesprávnych predpokladov".
Okrem predražených investícií koncernu v Novom svete, sa v poslednom období pridávajú aj vonkajšie faktory. Odbyt oceliarní na celom svete klesá. V júni tohto roku ceny ocele takmer na všetkých trhoch znovu prudko spadli. Nepriaznivý vývoj súvisí so slabou globálnou konjunktúrou a zosilňuje ho kríza priemyslu v južnej Európe.
ArcelorMittal, najväčší oceliarsky koncern na svete, sa rozhodol drasticky znížiť náklady na svoju administratívu v Európe a obmedziť výrobu vo francúzskom závode Florange. Odstavil v ňom dve vysoké pece a s ich sprevádzkovaním už nepočíta. ThyssenKrupp sa asi vráti ku skrátenému pracovnému týždňu,. Aj nemecký Salzgitter skončí hospodársky rok so stratou a koncern Klökner & Co (KlöCo) bude musieť platiť za úvery vyššie úroky. Ratingová agentúra Moody’s mu totiž znížila bonitu na úroveň Ba3, ktorá znamená, že sa podnik dostal na veľmi šikmú plochu.
ArcelorMittal doteraz zastavil výrobu v siedmich zo svojich 25 vysokých pecí v Európe.
ThyssenKrupp na začiatku tohto roku odstavil jednu zo štyroch vysokých pecí v Duisburgu. A je isté, že v tomto roku už z nej nedostane ani kilogram ocele. Keby mali v Essene len tento problém, zrejme by tancovali od radosti. Nočnou morou zostáva oceliareň v Brazílii.
Ústrednou postavou drámy ThyssenKrupp je Ekkerhard Schulz. Nastúpil do oceliarní Thyssen pred vyše 40 rokmi. Vytrvalo stúpal po jeho manažérskom rebríčku. Po fúzií tradičných nemeckých oceliarní Thyssen a Krupp v roku 1999, sa ujal vedenia nového gigantu so 170.000 zamestnancami. Nie všetci sa zaoberali len s výrobou a valcovaním ocele. Koncern začal klásť dôraz aj na strojársku produkciu, výrobu výťahov, pohyblivých schodov a podobný sortiment, ktorý pridal k montáži ponoriek. Ocele sa však nevzdal. Dokáže ich vyrobiť vyše 1000 druhov. A na jeho tržbách sa donedávna podieľali 60 %.
Po 12 rokov vo funkcii predsedu správnej rady, ako uviedol nemecký Die Zeit, koncom minulého roku, tak ako sa dávnejšie plánovalo, prešiel Schulz do dozornej rady. Keď odchádzal od kormidla tohto priemyselného Titanicu akcionárom povedal, že podnik je na budúcnosť dobre vyzbrojený najmä vďaka novej oceliarni v Brazílii.
Komplex v zálive Sepetiba mal mať množstvo prvenstiev a vynikajúcich prívlastkov. Niektoré aj skutočne dosiahol, ale nectia ho. Mal byť, čo sa aj naplnilo, najväčšou jednorazovou investíciou nemeckej firmy po druhej svetovej vojne v zahraničí. Zatiaľ sa na ňu vynaložilo osem miliárd eur. Stála už viac, ako je momentálna burzová hodnota koncernu. Súhrnná hodnota jeho akcií dosahuje iba 6,5 miliardy eur. Experti predpokladajú, že sa na dokončenie brazílskeho projektu vynaložia ešte stovky miliónov.
Vedenie ThyssenKrupp sa v roku 2005 rozhodlo postaviť prvýkrát po vojne komplexnú oceliarsku kapacitu na zelenej lúke. Blízko vysokých pecí umiestnili projektanti koksovňu, elektráreň, valcovacie linky. Pre kombinát sa získala výhodná plocha na dosah od morského prístavu pre lode s veľkým ponorom. Projektanti vypracovali návrhy v súlade s pokynmi zadávateľa na ročnú výrobu päť miliónov ton ocele. Podľa zámeru ju mali kupovať nemecké automobilky, ktoré začali podnikať alebo rozvíjať svoju výrobu v krajine. Pád vojenskej diktatúry viedol k prekonaniu medzinárodnej izolácie najväčšej juhoamerickej krajiny a pomohol jej k naštartovaniu ekonomického rastu.
Lode z atlantického prístavu mali rozvážať lacnú a kvalitnú oceľ k zákazníkom, ktorí sa mali objavovať najmä zo Spojených štátov.
Za projekt hovorili aj ďalšie faktory. Brazílsky banský a priemyselný koncern Vale do Rio Doce sa stal dodávateľom železnej rudy, ale aj podielnikom oceliarskeho konzorcia vytvoreného s hlavným investorom. Nemal byť problém ani s koksovateľným uhlím a s dostatkom lacných pracovných síl.
ThyssenKrupp požiadal pred pridelením objednávok subdodávateľom spoločnosť McKinsey, ktorá radí veľkým podnikom v otázkach stratégie, organizácie, techniky a prevádzky, aby posúdila realizovateľnosť projektu a odhadla jeho cenu. Výsledok, ktorý prišiel od expertov, potešil. Kapacita na výrobu 5 miliónov ton ocele mala stáť 1,9 miliardy eur a tona materiálu pre automobilový priemysel by sa mala produkovať asi o 40 eur lacnejšie než v Nemecku. Čísla vyrážali dych. Veď realizátori kvalitných oceliarskych projektov, na ktorých sa však ThyssenKrupp neobrátil, si už mnohokrát overili, že do kapacity na zelenej lúke s výkonom milión ton ocele treba investovať miliardu eur.
Kto mohol v roku 2006, keď sa v zátoke Sepetiba poklepal základný kameň, že sa v Spojených štátoch onedlho začne finančná kríza, ktorá prerastie do recesie vo vyspelom svete? A len čo sa z nej sever planéty otrasie, objavia sa finančné turbulencie v eurozóne, ktoré – čo je celkom isté – budú mať takisto ďalekosiahle ekonomické následky nielen v EÚ.
Lacno, neznamená kvalitne
ThyssenKrupp chcel postaviť areál čo najlacnejšie. Výstavbu koksovne, srdce oceliarne, a dodávku jej technologického zariadenia zveril čínskej firme Citic. Kompetentných koncernu presvedčila tvrdením, že ju postaví lacno a dokonca dodá technológiu na koksovanie hnedého uhlia. Realizátori projektu nedali objednávke firme Uhde, dcére ThyssenKrupp len preto, lebo Číňania sľúbili, že koksovňu postavia o 60 miliónov eur lacnejšie. Ich možnosti a schopnosti nikto nekontroloval ani pred podpísaním kontraktu, ani počas jeho realizácie.
Namiesto moderných kapacít však dodali technologický šrot. Zamestnanci Uhde nastúpili na stavenisko po Číňanoch. Časť koksovne museli zbúrať a postaviť znovu. Dodatočné náklady vzrástli o stovky miliónov aj preto, že na rozdiel od bežnej praxe platiť faktúry etapovite, ako sa projekt po častiach realizuje, Číňania dostali celú dohodnutú sumu vopred.
Napriek všetkým oživovacím operáciám tonu ocele vyrába ThyssenKrupp v Brazílii o 130 eur drahšie než vo svojich nemeckých kapacitách.
Schulz sa medzičasom vzdal činnosti v dozornej rade, členstva v kuratóriu nadácie Krupp, ktorá je väčšinovým akcionárom koncernu.
Analytici tvrdia, že sa oceliarska divízia stala pre koncern takmer bezcennou. Navrhujú, aby sa jej ThyssenKrupp vzdal. Veď práve v dôsledku brazílskeho debaklu nakopil dlh vyše 6,5 miliardy eur. Teraz je podľa nich dôležité zachrániť strojársku výrobu, zachrániť to, čo sa ešte zachrániť dá.
Ratingová agentúra znížila úverovú dôveryhodnosť koncernu na úroveň silno zadlženého Portugalska. A nie je jasné, čo bude ďalej. Vedenie sa pokúšalo predať svoj podiel v brazílskej oceliarni za vyše 7 miliárd eur. Záujemcovia o ňu však ponúkajú maximálne štyri miliardy.
ThyssenKrupp narazil do svojho ľadovca v Brazílii. A tak ako v prípade lode Titanic, ktorá stroskotala v severnom Atlantiku v apríli pred sto rokmi, bola na príčine katastrofy aj v zátoke Sepetiba séria nepriaznivých okolností, ale aj hrubých chýb v kontrolnej činnosti najvyššieho manažmentu.
0
www.ZIVOTPO.sk
